Hoci sa narodil v hlavnom meste, vyrastal Prievidzi. Centrum hornonitrianskeho regiónu mu prirástlo k srdcu a dodnes sa k nemu hrdo hlási. Ako si spisovateľ Daniel Hevier spomína na detstvo v tomto banskom a uhoľnom regióne? A čoho je v súvislosti s hornou Nitrou podľa neho večná škoda? Dozviete sa v našom  rozhovore.

Narodili ste sa v Bratislave, ale detstvo prežili v Prievidzi. Prečo sa tam vaša rodina presťahovala?

Tak ako sa to deje často i dnes, naši nemali kde bývať. Ja som mal rok a v tom čase sa horná Nitra veľmi rozvíjala, otvárali sa nové bane a otec si tam našiel prácu.  Zamestnal sa v Banskom výskumnom ústave. Okrem toho, moja mama pochádzala od Prievidze, čiže sme sa vrátili do jej rodného kraja. Tam som vyrastal a po strednej škole sa presunul do Bratislavy na vysokú školu.

Určite máte na detstvo a dospievanie v tomto regióne veľa spomienok. Rád sa k nim v mysli
vraciate?

Áno, nedávno sme mali stretávku so spolužiakmi z deviatej triedy po 51 rokoch, takže sme sa krásne vrátili v čase a oživili naše spomienky. S niektorými z nich, ako aj s niektorými spolužiakmi z gymnázia, udržiavam kontakty doteraz. Chodievam domov do Prievidze a oni chodievajú sem, takže sa stretávame.

Hovoríte, že chodievate domov do Prievidze. Zostalo toto mesto teda vašim najväčším domovom, napriek tomu, že žijete v Bratislave?

K Prievidzi budem mať vždy špeciálny vzťah. Viete, ja som žil v takom trojuholníku. Rod po mojej mame pochádzal z dedinky Malá Lehôtka neďaleko Prievidze. Tam som trávil veľa času, bola to taká dedina v pravom slova zmysle. Pamätám si, ako sme chodili pásť kravy a motali sa v maštaliach. Prievidza bola pre mňa také to stredové mestečko, kde som býval a študoval a keďže som mal druhú časť rodiny po otcovi v Bratislave, tak sem som chodil na prázdniny do veľkého mesta. Mal som kontakt so všetkými troma prostrediami a teraz žijem v Bratislave, no viac doma sa cítim v Petržalke. Hovorím tak schválne, lebo som Petržalčan a pre mňa je táto časť také osobité mesto v meste.

Maturant Daniel Hevier

Ťažba uhlia mala svoje plusy, no oveľa viac mínusov, ktorými sa región borí doteraz. Aj preto hornej Nitre pomáhame a na jej reštart pôjde z nových eurofondov 225 miliónov eur.  Pociťovali ste ako dieťa, že žijete v nejakom problematickom regióne?

Ako dieťa nie. Lebo naozaj, každá minca má dve strany a  bola tam za to veľká kompenzácia. Bane priniesli kultúru, šport, financovali kluby, prisťahovalo sa tam za prácou veľa ľudí a mesto sa rozvíjalo. Avšak dnes sa ukazuje, že to bola krátkozraká perspektíva. Prievidza bola jedno pekné, veľmi zazelenané mesto s množstvom stromov a krásnou riekou, blízkosťou hôr, turistickými možnosťami, nehovoriac o Bojniciach – majestátnom zámku a kúpeľoch. Škoda, že súdruhom nenapadlo rozvíjať práve toto a vytvoriť turistický super región, presne ako majú vo Švajčiarsku. Malé mestečko, v okolí krásne hory, pamiatky, takže to mohlo celé byť s hornou Nitrou inak. Ale to je také naše, my Slováci radi rozmýšľame v perspektíve päťročníc. Viete, aj tie bane, bola to perspektíva, no dobre, na sto rokov, ale čo ďalej? Ak by sa k tomu vtedy mohli vyjadrovať osvietené hlavy, mohli urobiť  hornú Nitru perspektívnu na pol tisícročia, nie na sto rokov.

Obyvatelia Handlovej nám opisovali, ako chodili do školy umazaní od toxického popolčeka. Spomínate si aj vy na nejaké takéto environmentálne neresti?

Ľudia ťažbu a spaľovanie uhlia už v tých časoch vnímali ako hrozbu. Už pohľad čo-to naznačoval. Keď sa prichádzalo na hornú Nitru od Topoľčian, už z diaľky bolo vidieť tie veľké komíny. Niekedy popolček zavialo až do Prievidze, ale, samozrejme, nič sa s tým nerobilo. Ak, tak iba proklamatívne, v straníckych dokumentoch. Teraz sa s tým, bohužiaľ, musíme boriť my. Ideme sa pokúsiť vrátiť to do takého stavu, ako to mohlo vyzerať pred tými povedzme 70 až sto rokmi, keby tu bol iný režim, iná vláda a iné štruktúry.

O veľkom znečistení sa hovorí aj v súvislosti s riekou Nitra. Kúpavali ste sa tam?

Pravdaže! Pamätám si, ako sme do nej skákali šípky a dokonca sme tam ešte vtedy chytali aj raky. Veľmi radi sme pri nej trávili čas, bola to taká naša malá každodenná rekreácia. Vytiahli sme deky, opiekli si slaninku. Nitru som mal desať minút od domu, takže hoci sme chodievali aj na kúpalisko, častejšie sme chodili, ako sa u nás hovorí, na rieku. Prievidza má inak super vyjadrovanie a podľa toho spoznáte Prievidžanov. Idem na rieku, idem pri kostol, idem pri kino. (smiech)

Vraciate sa na hornú Nitru často?

Teraz áno, som tam často najmä pracovne. V Partizánskom vzniká Stredná odborná škola elektrotechnická, ktorá by mala byť školou budúcnosti a aj ja sa v tomto projekte angažujem. Našiel som tam vizionárov, ktorí uvažujú pokrokovo a vidia, že vzdelávanie by sa malo a mohlo zmeniť. Zároveň chcú napojiť školu na celý región, aby sa stala energetickým a kreatívnym motorom celej oblasti. Mala by úzko spolupracovať s firmami, s priemyslom, s celou tamojšou infraštruktúrou. Projekt sa mi zapáčil aj z toho dôvodu, že potrebujem živý kontakt s učiteľmi, deťmi, žiakmi, aj preto som do toho išiel.

V tejto bytovke na Baníckej ulici v Prievidzi vyrastal Daniel Hevier.

V školskom prostredí sa pohybujete dlho, učíte na viacerých školách. Sú dnešní žiaci iní ako v minulosti?

Ja mám na to takú odpoveď, že deti sú stále rovnaké a pritom iné. Stále sú zvedavé, hladné po poznaní, chcú byť rešpektované, milované, mať istotu v rodine, byť akceptované, chcú využiť svoje talenty a nájsť uplatnenie. Sú však aj  zraniteľnejšie, majú väčší problém postarať sa o seba. My sme od útleho detstva zvyknutí byť samostatní, sami sa obracať, pomáhať rodičom, zapájať sa do dospeláckych prác. Dnešné deti toto nemajú, ale zasa majú zručnosti, ktoré my dospelí nedobehneme, akokoľvek by sme sa snažili. Nejde iba o to, že vedia technológie ovládať, ale pod ich vplyvom sa mení ich mozog. Sú na to relevantné neurologické štúdie, že dnešné deti majú schopnosti, ktoré ľudstvo doteraz nemalo. Síce by neobstáli v divočine alebo v bunkroch, no boli by lepšie pripravené napríklad na let do vesmíru.

Museli ste aj vy zmodernizovať literárny jazyk, ktorým sa prihovárate detskému čitateľovi?

Moje veci nie sú také staré ako Rázusovej-Martákovej, Podjavorinskej alebo iných autorov, ale niektoré moje básničky, napríklad o telefónnej búdke alebo slúchadle, sú už pre dnešné deti ako film pre pamätníkov, úplné retro. Alebo keď píšem o pijaku. Deti ani netušia,  že to nie je alkoholik, ale pijavý papier (smiech). A, samozrejme, aj výrazy, ktoré sme používali kedysi, ako super, senzi, perfiš, to už je dnes veľmi smiešne pre nich. Ja ale píšem takým neutrálnejším, nadčasovým jazykom, ktorý až tak rýchlo nezostarne. Dúfam.

Obe fotografie boli zhotovené na tom istom schodisku pred bytovkou, kde Daniel Hevier vyrastal. Na prvej fotke je malý Danko s oteckom. 

Ste prozaik, básnik, textár, autor pre deti a mládež, prekladateľ, scenárista, dramatik, výtvarník, hudobník a inovátor vzdelávania. Čo vám je srdcu najbližšie?

Asi všetko, lebo som začínal na všetkých frontoch. Od malička som aj maľoval, aj skladal pesničky, aj hral v kapele, aj robil divadlo, aj písal a tak mi to zostalo. Teraz ale najviac času venujem práve vzdelávaniu. Napĺňa ma to. Kníh či pesničiek som už napísal veľa, ale cítim, že vo  vzdelávaní som teraz najužitočnejší.

Aká je najkrajšia spätná väzba, akú ste za vašu umeleckú či vzdelávaciu dráhu dostali?

Moja mama bola učiteľka a práve na stretnutí so spolužiakmi z deviatej triedy mi povedal jeden spolužiak, že: Hevierová sa ma snažila naučiť gramatiku, neúspešne, ale Dano ma naučil milovať literatúru! A to povedal 67-ročný chlap, ktorý pod mojím vplyvom začal čítať básne a aj takú hodnotnejšiu literatúru.  To je pre mňa najkrajšia spätná väzba a dôkaz, že sa mi v živote asi naozaj niečo podarilo.

Spisovateľ Hevier sa našiel aj v pedagogike. Učenie mu prirástlo k srdcu.